Meno: Carmen Stone
Dátum narodenia:
*Carmen vyšla z domu a išla kde ju nohy niesli. Dobrá? Zlá? Nieje to jedno??? Išla pomaly a zamyslene a pripadalo jej to všetko ako taká ilúzia také neskutočné. Ale je možné, že len ona to tak vnímala. Ilúzie boli pre mnohých také realistické a poplietli im mysle. Pre ňu boli rovnako nerealistické ilúzie, ako aj normálny život. Jediné čo jej pripadalo také reálne, bol jej vlastný svet. Nie veľa ľudí sa uzatvára do svojej mysle a často tak robia chyby. Nerozmýšľajú nad svojím konaním a riskujú všetko čo majú! A pritom by sa tomu dalo ľahko predísť. Sadla si na lavičku a zapozerala sa pred seba, do neskutočného a nepodstatného sveta. Bol takí len dnes??? Alebo celú večnosť??? Nevedela to jednoznačne posúdiť. Zavrela oči a ponorila sa do víru myšlienok.*
Slečna Stone. Jessica Constan. Nebude vám vadiť, ak si prisadnem? *Nečaká na odpoveď a sadne si vedľa nej, hľadiac pred seba bez toho, aby si zložila slnečné okuliare z tváre.* Ako sa vám u nás páči?
*Z víru myšlienok ju vytrhla akási postava ktorá na ňu prehovorila. Mala chuť sa jej dotknúť, pre prípad, že by to bol klam a na ňu číhalo kdesi mimo ozajstné nebezpečenstvo. Trochu sa jej mykla ruka, ale ženy pred sebou sa nedotkla. Bola to priateľka jej šéfky. Usmiala sa, čo robila len veľmi zriedkavo a odpovedala.* Je to tu perfektné. Som rada že ma sem vietor zavial. *pozrela zamyslene pred seba. Prečo je taká nedôverčivá. Ľudia sa učia z vlastných chýb a ona sa učí z vlastných schopností. Radšej si všetko overí, pre prípad že by to bol iba klam. Zas uprela zrak na ženu a chcela sa do nej zavŕtať pohľadom, ale slnečné okoliate jej to nedovolili. Na sekundu mala pokušenie spraviť to tak, aby žena namiesto okuliarov videla hada a dala si ich dole, ale odolala tomu pokušeniu. Ľudia ktorý si skrývajú oči sú nebezpečný. Skrývajú svoju identitu a potom ťažko spoznať o koho ide a je ťažké predvídať jeho správanie, ktoré by prezrádzali oči. Ale túto ženu poznala a tak sa spýtala.* Smiem sa spýtať prečo ste za mnou prišli? *spýtala sa podozrievavo. Stále žene neverila, nie vždy čo oči vidia je to čo si človek myslí a určite by táto žena neprišla len náhodou. Vidieť jej do očí, už to vie.*
Viete, zvyknem si preverovať ľudí, ktorí k nám prídu. Skúste ma pochopiť, táto brandža je veľmi špecifická a odhaliť podvody býva niekedy ťažké. Nanešťastie málokedy... *Zašepká zlovestne a natočí sa viac ku smerom na Carmen, aby jej videla do očí.* Povedzte mi niečo o sebe. Odkiaľ ste prišli? *Usmeje sa, trochu silene.*
*Carmen prebleskli myšlienky hlavou sťa blesk... ani ona sama nevedela rozlíšiť aký mali význam. *Ste si istá že to chcete vedieť??? Možno sa vám bude lepšie spať, keď o ničom vedieť nebudete a možno to bude pre vás bezpečnejšie. *povedala smrtelne vážne. Jej búrliva minulosť plná nespravodlivosti by mohla poškodiť zasvetenému.*
To čo robím je oveľa nebezpečnejšie než si vy dokážete predstaviť a...ubezpečujem vás...že nie ste jediná, kto zjavne nemá príliš čistú minulosť. Takže nebojte, fázou nespavosti som si už dávno prešla.
*Carmen venovala žene jeden so svojich ľahostajných pohľadov a začala rozprávať.*
Narodila som sa v Rusku. Bol 16. október. Neviem, kto je moja matka, nieto kto môj otec. Hneď po narodení ma dala do hniezda záchrany. Neviem ako som tam žila, ale po pár mesiacoch ma dali do detského domova. Bola som malá a nepamätám sa na to. Bola som iná ako ostatní. Bola som rozvážna, inteligentná a veľmi sebavedomá.
*Začala rozprávať*
Boli to vlastnosti, ktorými štvorročné dieťa neoplýva. Keď som mala päť rokov, začali sa moje schopnosti prejavovať. Menila sa mi farba vlasov, výška, ale ja som sa v zrkadle vždy videla rovnaká. Bola to ilúzia. Potom sa stalo to najhoršie, čo sa stať mohlo. Zavolali políciu. Ja som vtedy svoj dar neovládala a pravdaže som sa predviedla v celej „paráde“.
*povedala posledné slovo ironicky.*
Zobrali ma a podstrčili tajnej službe. Spolu s deťmi ktoré boli niečo
iné, zo mňa trénovali zabijaka. Úplne mi zničili hodnoty. Na základnú školu som chodila spolu s ostatnými chytenými deťmi. Boli tam telepati, empati, geniálne deti. Bola som unikát. Nadľudské schopnosti. Iluzionárstvo. Keď som mala desať rokov, usmialo sa na mňa šťastie. Rozhodli sa, že zdokonalia moje bojové umenie, ktoré som mala povinné a poslali na do hôr do kláštora ku mníchom. Bola som však dievča a tak som sa musela vydávať za chlapca. Oholila som si hlavu a vydávala sa za chlapca. O tom že som dievča vedel iba veľmajster. Tam som prežila najkrajšie dva roky v svojom dovtedajšom živote. Výcvik bol tvrdý, ale nabrala som tam správne hodnoty. Nebolo už zo mňa dieťa- zabijak, ale dieťa ktoré zabije, len ak je to vyslovene nutné. Naučila som sa tajomstvá prírody a uvedomila som si hodnotu života ako takého. Získala som liečiteľské nadanie a stal sa zo mňa lepší človek. Potom po mňa o dva roky prišli a ja som sa vrátila na výcvikové stredisko v Rusku. Zaujala som postoj navonok takí istý, ale vnútri som bola vyrovnaná. Musím povedať, že to čo som sa naučila v kláštore, mi veľmi pomohlo a riadim sa tím doteraz. Trénovala som sa v boji a naučila som sa ovládať svoje schopnosti. Mala som nádeje utiecť, ale praskli v momente, keď sa o to pokúsil jeden chlapec a toho zabili. Pravdu povediac, pripravil si dosť hlúpi plán, ale zaslúži si česť za odvahu a otvorenie cudzích očí. Keď som mala pätnásť rokov, poslali ma na misiu. Mala som zabiť teroristu, ktorý ohrozoval Rusko. Úlohu som spravila na sto percent a tak sa mi začalo dôverovať. Bola som perfektná žiačka s veľkým potenciálom. Musela som sa naučiť ovládať svoje myšlienky, lebo sliedili okolo mňa telepati a mohli by mi všetko prekaziť. Vyštudovala som anglické gymnázium a pobrala som sa na Harvard, kde som začala študovať právo. Bolo to dôležité pre moju prácu. Tam som študovala na bakalára. Potom som sa vrátila na prázdniny do výcvikového strediska, kde by som za normálnych okolností musela plniť úlohy, ale ja som sa rozhodla, že už toho bolo akurát dosť. Spravila som si tie najlepšie ilúzie, ktoré boli aj hmotné a odviedla som pozornosť os seba samej. Potom som zabila tých čo ma trénovali a oni jediný vedeli čo som zač. Potom som na seba zobrala podobu riaditeľky strediska a odišla som. Bola som voľná, ale nemohla som sa vrátiť nikam kam som chodila dovtedy. Tak som si spravila naprosto novú identitu. Carmen Stone. Jediné čo mi ostalo, je že som Ruska a vek. Tak tých čo by ma mohli hľadať oklamem a nikto nevie ako vyzerám v skutočnosti. Bude to tak preňho lepšie. Preto som prišla sem. Tu je najväčšie bezpečie. Ak sem niekto príde, nebudem proti nemu sama a je len malá pravdepodobnosť že niekto z tých hlupákov o tomto mieste vie. Pri úteku mi veľmi pomohla minulosť. Ako tajná agentka a špiónka som mala veľa identít, národností a hlavne pasov. Tak som utekala z krajiny do krajiny.
*dopovedala Carmen a mierne sa usmiala, čo zakryla ilúzia.* Tak čo??? *riekla.* Budete pokojnejšia? *spýtala sa s úsmevom, čo úspešne skryla ilúzia a pôsobilo to chladne.*
Vlastne nie. Ale to už nie je vaša starosť. Len dúfam, že sa vám bude dariť a....dávajte si pozor. *Povie celkom vážne, trochu chladne.* Neprišli ste do raja hrdinov, prišli ste do osieho hniezda. *Postaví sa a vyberie svoj mobil z vrecka.* Berte to ako priateľskú radu. *Aj keď to tak vonkoncom neznelo.*
*Carmen sa uškrnie, čo schovala ilúzia a povedala.* Ja som vám to hovorila. *usmiala sa, ale tiež to zakryla ilúzia. Ale asi ju už žena nepočula, lebo sa ponáhľala k autu. Veď nechh si len dávajú pozor. Trochu opatrnosti im nepoškodí. Pomyslela si Carmen a tiež vstala... bol nádherný deň a zdvihla sa jej nálada. Už mala na sebe plošticu a mala pocit že to bude slečna Constan. Ani sa jej veľmi nečudovala. Uškrnula sa, ale to už ilúzia neskryla. Vztala a odišla do kancelárie. Pripadalo jej to až smiešne, koľko starostí robí ľudom, hoci tie starosti nie sú odôvodnené. Uškrnula sa. Ilúziou si urobila fialové vlasy a užívala si ticha po ceste do kanclíku.*