Choď na obsah Choď na menu
 


http://www.aceshowbiz.com/images/news/00023111.jpg

Vorname: Fabiana
Familienname:
Darelon
Alter:
23
Geschlechter:
weiblich
Beruf:
Arbeiterin ins Museum
Fähigkeit: S
trikt und abstrakt malt man Bildern, die Zukunft zeigen. (Aber Zukunft kann man ändern)

 

*prechádza sa po parku, má to tu rada je tu kľud a pokoj. Všade ticho, podíde k jazierku zahladí sa na svoj odraz na hladine, sleduje ako kvapky dažďa čeria hladinu a ničia jej obraz, nevadí jej to má rada dážď, vlastne dážď stál pri jej všetkých dôležitých rozhodnutiach pokiaľ si pamätá s rozprávania svojej starej mami aj s ňou sa to všetko začalo v jeden upršaný letný deň.

http://www.disneydreaming.com/wp-content/uploads/2009/04/taylor-swift-straight-hair1.jpg

V ten deň sa mala vraj narodiť. Nepamätá si to, ale to sa dalo predpokladať. Avšak tento deň, bol najšťastnejším, ale aj najsmutnejším dňom v jej živote. Bol podvečer, búrka. Malá loďka uprostred Bodamského jazera bola zmietaná prudkými vlnami. V loďke boli dvaja ľudia a jeden čo sa práve snažil dostať na svet. Podarilo sa. Na loďke zmietanej v búrke, sa práve narodilo maličké dievčatko. Fabiana. Bolo potešením pre svojich rodičov, ale nie nadlho. Búrka silnela, ale dievčatko bolo podozrivo ticho, nebálo sa. Neplakalo. Všade sa ozýval hukot vĺn, hromobitie. Oblohu križovali blesky. Keď nastalo nakoniec ticho na loďke bol už iba jeden malý človiečik ukrytí medzi obliečkami. Loďka bola konečne pri brehu. Nikde nebolo nikoho. Z úpätí hôr práve schádzala stará pani, babička. Chcela si ísť nazbierať pár byliniek čo vykvitnú len po daždi. Z loďky sa ozýval plač. Plač malého dievčatka. Opatrne vošla dnu. Nikoho nevidela. Išla za plačom. Nakoniec ju našla. Maličkú. Čerstvo narodené dieťa zabalené v perinách. Vzala ho do náručia. Utíšila. Vyšla s ním von, že sa poobzerá po jeho rodičoch. Nikde nikoho nevidela. Nakoniec ich zbadala. Neďaleko na brehu vyplavila voda dva bezduché telá. Muža a ženu. Niečo jej napovedalo, že sú to rodičia malej. Neriešila to. Vedela, že sa o nich niekto postará, prvoradé bolo teraz postarať sa o dieťa...

http://www.taylorweblog.info/wp-content/uploads/2009/03/taylor-swift-tickets.jpg

Mala tri roky, keď sa po prvý krát preukázalo. Hrala sa s farbičkami. Ako každé malé dieťa si len tak čarbala, kreslila na papier. Pršalo. Preto sa nemohla ísť hrať vonku. Opäť dážď. Zrazu sa jej čarbanie zmenilo na niečo iné. Jej ruky ako keby neovládala sama. Maľovala, nevedela ako. Netušila to. Pod jej rukami vznikali obrazce. Nedávali jej zmysel. Veď ako by aj mohli. Mala len tri roky. Nakoniec prestala. Ako keby už nemala čo kresliť. Na obrázku boli nakreslený traja muži v policajnej uniforme ako klopú na ich dvere. Ukázala obraz babičke. Ani tá nechápala čo sa deje. Všetko sa zdalo nanajvýš čudné. Ako mohla malá nakresliť niečo takéto. Najčudnejšie na tom bolo to, že keď sa o tri dni hrala vonku v lese na ich dvere naozaj zaklopali traja muži v uniforme. Vypytovali sa práve na ňu. Zháňali dievčatko čo prežilo tú strašnú búrku...

Fabiana nikdy nepatrila k študentom čo by sa učili výborne, ale nebola ani najhoršia. Patrila k takému priemeru. Raz sa zadarilo a raz nie. Milovala históriu. Preto sa ju nakoniec rozhodla aj študovať. Bolo to zaujímavé, keďže jej poslaním bolo kresliť práve budúcnosť, Vždy keď si musela vybrať kam, na akú školu pôjde ďalej pršalo. No pre ňu to znamenalo vždy dobré rozhodnutie. Okrem histórie študovala aj umenie. Umenie ako také, ale aj jeho dejiny.

http://i461.photobucket.com/albums/qq334/missmackenzie176/Taylor%20Swift/taylor_swift.jpg

Jeden deň, keď bola v druhom ročníku to prišlo. Nečakané a trochu aj očakávané. Pršalo. Ako vždy. Zazvonil telefón. Šok. Babička umrela. Mala to tušiť. Mala veriť obrazom, keď jej to hovorili. Nuž nečudo, že dva dni vkuse kreslila iba smrť. Mala byť pri nej. Ale ona neverila, nechápala. Babičku pochovala s veľkou láskou. Už dávno vedela, že ona nie je jej babička aj to, čo sa stalo pri jej narodení.  Vždy si hovorila, raz, raz nájdem hroby rodičov. Ale vtedy keď stála nad jej hrobom vedela, že teraz nastal ten správny čas. Čas kedy sa sama musí vydať svojou cestou a vedela, že ak chce napredovať v budúcnosti musí si vyriešiť minulosť...

Pršalo keď ich našla. Dva malé hroby zastrčené v kúte cintorína neďaleko Bodamského jazera. Stálo na nich: „Milovali aj keď nemali šancu spoznať...“ Po tvári jej stekali slané slzy. Miešali sa z dažďom. Rukou prešla po náhrobnom kameni. Už nikdy nezabudne. Vedela to a vedela, že to vedia aj ony.

Pršalo keď jej slávnostne odovzdávali diplomy. Keď ukončila vysoké školy. Vedela, že bude pršať. Tak ako vždy. Každí tam mal rodina iba ona nie. Ona však vedela, že tá jej to všetko vidí. Nastal čas začať novú kapitolu života. Ešte nevedela ako sa jej život vyvinie. Ako prvé sa však už nastálo zamestnala v múzeu, kde počas štúdia brigádovala. Milovala to tam. A práve tam, tam kde končil jej predošli život sa mal začať aj jej nový.

http://images.starpulse.com/Photos/Previews/Taylor-Swift-b12.jpg

Vlasy má už celkom zmáčané. Prší čoraz viac. Nevie ako dlho tu čupela a spomínala. Vie len, že teraz už musí ísť teraz nastal čas pokračovať*