Choď na obsah Choď na menu
 


http://3.bp.blogspot.com/_xCziYAevpNE/SPRBEk7i8ZI/AAAAAAAAFX4/Q3uXt1rhgFY/s400/Olivia+wilde+newpicjpg.jpg

Meno: Soyel Gradmusdetar

Dátum narodenia:

 

Vitaj v novom domove,*vydýchla túto vetu zvaliac sa na svoju poste, keď konečne uložila poslednú vec zo svojho kufra na správne miesto v novom byte. O pár sekúnd sa Soyel postavila, aby si prezrela zariadený byt z každého uhla. Skončila v obývacej izbe pri okne. Mala z neho výhľad na celé mesto zahalené nocou. Sem-tam spod oblaku vykukla nejaká hviezda snažiac sa osvietiť oblohu, no veľmi sa im to nedarilo.*Nádhera,*nemala viac slov. Milovala pohľad na nočné mesto. Vždy sa jej to zdalo také romantické - nočná prechádzka s manželom po nočnom meste, vysedávanie v nevysvietenom parku pod holým nebom posiatym hviezdami.*Hviezdy... Kde ste?*pozrela hore na čiernu oblohu. Bolo jej záľubou pozorovať hviezdy, mesiac. Mala aj teleskop. Dostala ho na osemnáste narodeniny a aj teraz v novom byte bol prichystaný, keby sa náhodou nejaká ta hviezda ukázala na dlhšie. Po chvíli jej oči zablúdili k parku v strede mesta. Pomyslela si: Hm... Vyzerá lákavo. V krátkom okamihu zamierila k poličke po pravej strane umelého kozuba a vytiahla z neho fotoalbum. Položila ho na poličku pri dverách, obliekla si jesenný kabát, znova chytila fotoalbum, do druhej ruky schmatla kľúče, vyšla dverami, ktorými nakoniec dosť buchla. Zamkla, kľúče šmarila do vačku a bežala ku schodom. Nemala veľmi rada výťahy, z detstva má zlé spomienky. Radšej si po schodoch aj trochu zašportovala. Keď prebehla dverami do paneláku, ovanul ju príjemný jesenný večerný vzduch - ani studený, ani teplý. Kroky ju viedli priamo k parku. Bol len veľmi málo osvetlený, len natoľko, aby si ľudia videli pod vlastné nohy. Neďaleko zbadala voľnú lavičku. Už pomalšie prešla k nej, neponáhľala sa tak veľmi. Pri chôdzi sa vznášala akoby kráčala po oblakoch. Kabát si rozprestrela pod zadok - pre istotu, ak by bola lavička studená - sadla si. Fotoalbum si položila do lona, prstom jemne prešla po zlatom nápise "Môj fotoalbum" vyrytom na tvrdom obale. Potom ho otvorila.

Prvú stranu zdobila jej fotka z nemocnice.*Mama mala pravdu, bola som strašne škaredé a vlasaté dieťa,*pousmiala sa pri pohľade na neučesané dieťa úhľadne zabalené v bielej perinke. Soyel sa narodila 10. apríla. Bol až neuveriteľne teplý deň na jar, keď sa malinká Soyel rozhodla prísť na tento svet. Keď lekár vykríkol:"Je to dievča!", všetci boli veľmi prekvapení. Nečakali dievča. Rátali s chlapcom. No keď si Soyel mama privinula k prsiam, vedela, že ona je jej najvzácnejší dar. Vycítila, že jej prvorodená dcéra je šťastná. Bolo ťažké vybrať jej meno, keďže pripravené mali len chlapčenské. "Soyel," vydýchla nakoniec jej mama a keď uvidela spokojný úsmev na dcérinej tvári, vedela, že vybrala správne.

Soyel otočila stranu. Tu sa nachádzali fotky, keď sa učila sedieť, liezť, chodiť. Keď jej začali rásť zuby, na rôznych výletoch, na ktoré si nespomína, s rôznymi rodinnými príslušníkmi, na ktkorých si pamätá až z neskoršich čias. Asi v štvrtine albumu mala fotku s mamou, ako ju drží za brucho, kde sa nachádzal jej súrodenec. Vtedy mala 5. O pár fotiek ďalej našla svoju prvú fotku so svojimi malými súrodencami, Glyfim a Tórou. Veľmi sa tešila, že sa má konečne s kým hrať, starať sa o koho.*Ach.. Ako mi všetci chýbate..*povzdychla si pri spomienke na rodinu.

Zrazu ju hrozne pichlo pri srdci a pocítila veľký smútok. Poobzerala sa. Okolo práve prechádzal muž so sklesnutou hlavou. Cítila jeho smútok, bolesť. Medzi tým, ako uvažovala, či ísť za tým mužom, alebo zostať sedieť a pozerať fotky, pocítila obrovskú radosť. Nie však jej radosť. O kúsok ďalej od toho smutného a zarmúteného muža uvidela dvoch mladých ľudí, ktorí boli šťastní a tešili sa, že majú jeden druhého.*Už zase...*povedala potichučky.*To som si mohla vybrať na spomienky aj menej frekventívnejšie miesto na spomienky ako park. Že ma to nenapadlo,*pokrútila nad svojou hlúposťou hlavou. Bola totiž empatická voči iným ľuďom. Dalo by sa povedať, že až príliš empatická. Nazývala to svojím šiestym zmyslom. Často sa jej stávalo, že vcítila do kože iných ľudí - v nemocnici, pri písomkách v škole, na koncertoch. Jednoducho všade, kde bol veľký počet ľudí alebo silné emócie. Často jej však táto vlastnosť pomáhala pri rozhovore o rôznych problémoch. Ona jediná mala právo povedať ľuďom: Viem, ako sa cítiš, a bolo to pravdou. Len ona pocítila niekoľkokrát do života stratu blízkych či radosť z dobrého výsledku v škole. Táto jej empatia sa začala prejavovať, keď sa narodili dvojičky. Začala s nimi naraz pociťovať hlad, radosť, únavu. No vtedy tomu veľmi nechápala. Až neskôr, keď to spomenula mame, jej povedala, že má nejakú zvláštnu schopnosť po nej. Soyel dokonale vycítila, ako sa človek cíti, no jej mama to dokázala vyčítať len z niektorých pohybov človeka. Soyel bola veľmi rada, že môže mať túto vlastnosť. Až neskôr si uvedomila, že nie vždy je prospešná. Napríklad keď ju v škole čakal veľký test, cítila všetok stres spolužiakov. Poobzerala sa, či tu ešte niekto je, no keď jej oči nikoho nenašli, znova sa pustila do prezerania fotiek.

Dostala sa až k promóciam. Práve pozerala na fotku s rodičmi a diplomom v ruke. Pár dní potom dostala ponuku od jednej firmy v New Yorku na preklad nejakých dôležitých dokumentov. Povedali jej, že ak budú s jej prácou spokojní, zamestnajú ju natrvalo. A tak sa aj stalo. Naposledy videla svoju rodinu pred niekoľkými hodinami na letisku v Rejkjavíku, kde sa chystala do nového mesta - do úplného neznáma. A teraz sedela tu v parku, spomínala na časy, kedy objavila svoju schopnosť a ako s ňou vychádzala.

Pozrela na hodinky.*Pre mrkvičkove nohavice, už je toľko hodín!*rýchlo zavrela album, vyskočila na rovné nohy a bežala naspäť do bytu. Potrebovala sa vyspať. Nemohla predsa meškať hneď prvý deň do práce.*